Čo čert nechcel, stalo sa to práve v najmenej očakávanú chvíľu (asi ako všetky nepríjemnosti v živote väčšiny z nás). Po malom nákupe v hypernove som zamierila na neďalekú benzínku, pretože ručička sa pomaly blížila k červenému poľu rezervy a ako vodič z nežnejšej polovičky ľudstva, navyše s blond melírom, stredne malými skúsenosťami s obsluhou vozidla a vecami s ním súvisiacimi (hoci vodičák mám už dobre vyše desaťročie), samozrejme skresleným odhadom, neznášam tento okamih.

Nejak podvedomky vždy do mojho správania vnikne trošička paniky, v hlave sa mi rodia najhoršie katastrofické scénare – na koľko asi tak ešte kilometrov môžem mať benzínu v nádrži, výjde mi to domov….no to by bola príšerná hanba, keby mi niekde cestou došiel… Proste typická ženská – polovodič = děravý řidič, ako pomenoval ženy vodičky jeden nemenovaný kolega. Manžel ma môže presviedčať koľko chce, že na rezervu musím prejsť minimálne ešte 30 km, že tých 15 km z a 15 km do práce by ešte v pohode vyšlo… jednoducho, nemám rada tento stav, obzvlášť ak jazdím autom, ktorému nefunguje tachometer, jednotlivé časti držia pokope len silou vôle, štartovanie sa niekedy podarí na prvý krát, inokedy potrebujem pevné nervy. A tak takmer v momente, keď ručička dosiahne pre mňa magickú hranicu, navštívim najbližšiu pumpu. Cestou k nej ma však prepadne ďalšia tragická myšlienka – do ktorej strany sa otvára tá nádržka? Predstavujem si odomykanie zámku na dverách – uf, robím to tak automaticky, že neviem či je to vpravo alebo vľavo. Vodovodný kohútik nepomôže, všade máme pákové batérie… výmena žiarovky – posledná bola hodne dávno a vlastne na to máme chlapov, nie?! To isté skrutkovač, či nejaký kľúč… bude to asi doľava (no niekedy je to tak silne zatiahnuté, že to proste nedokážem otvoriť), keď nie, skúsim do opačnej strany, keď nepôjde, poprosím dákeho chlapa, ak tam ako naschvál zrovna žiadny nebude, budem musieť požiadať obsluhu. Tí ma už asi poznajú, takže si len pomyslia – á to je tá, čo zas nemôže otvoriť nádrž…. Keď sú hviezdy priaznivé, otvorím nádrž na prvú šupu, vtedy mi zo srdca spadne riadny balvan, no vzápätí zneistím nad druhom benzínu. Podľa mňa by práve pre takéto užívateľky automobilov mali pred nadobudnutím na nádrž viditeľne dopísať – otvoriť = doľava, tankovať len 91, zatvoriť=doprava. U novších áut je to jednoduchšie – otvoríte jednoduchým potiahnutím páčky, zmačknutím tlačítka…. Nakoniec siahnem po správnej pípe, natankujem, frajersky zatvorím, zaplatím a zaradím sa medzi ďalších účastníkov cestnej premávky.

S plnou nádržou som veselo pokračovala v ceste z práce domov. To, žeby auto malo dáky zvláštny zvuk, či sa inak správalo som nemohla zaregistrovať – na plné pecky mi hrala kazeta, zvyšok som pripísala rozbitej ceste. Na druhý deň, v piatok ráno, som kupodivu hneď naštartovala a vydala sa do práce. Šikovne zaparkovala a nechala sa unášať vírom povinností. Popoludní som chcela spraviť väčší predvíkendový nákup. Požiadala som manžela, či sa pridá, s nádejou, že odmietne a tak dostanem šancu vyjednať jeho firemné auto, ktoré je podstatne modernejšie ako naša škodovečka. Ako som správne predpokladala, nákupu i auta sa celkom ľahko vzdal. Z práce vyrazil ako prvý. Po pár minútach volal, že sa stala nehoda – blik pri slove nehoda mi opäť  zapracovala fantázia, no hneď som zlé myšlienky odohnala a pustila ho k slovu. Na najbližšej z nepríjemných križovatiek čosi hrklo, buchlo, auto šmykom prešlo v iný ako požadovaný smer. Našťastie sa mu podarilo prinútiť ho, aby došlo až k vyhradeným parkovacím miestam na kraji cesty, kúsok pred námestím. No smutné je, že auto je podľa všetkého nepojazdné, vyzerá to na zlomený čap, či také niečo, technik je on, nie ja. O chvíľu som bola pri ňom. Zmierení s tým, že auto tam zostane, vybrali sme všetky „cenné“ veci – škrabka na okno, metlička, moje staré rukavice, náradie, dáke handry, lekárnička, trojúholník, lano, rádio i zbierku kaziet. Po radení sa s laikmi i odborníkmi splnili sa naše predpoklady – auto sme nadobro odpísali. Koniec koncov poslúžilo veľmi dobre, ba až nad naše očakávania. Začalo sa pátranie po firmách, ktoré dokážu nepojazdné auto odtiahnuť, s dokladom zlikvidovať a to všetko samozrejme v prijateľnej cene, krátkom čase a najlepšie v blízkom okolí. Nakoniec sme zistili, že i v Krnove je spoločnosť, ktorá sa okrem iného zaoberá aj likvidáciou starých áut. Rozhodli sme sa, že tam škodovečku dopravíme po vlastnej osi, prípadne na lane. Nastal deň D. Manžel sa spolu s kolegom pustil do akcie. Keď autíčko naštartovalo a rozbehlo sa, chlapi skonštatovali, že dojde po „vlastných“ a lano je zbytočné. Kolega pre istotu fungoval ako doprovodné vozidlo – v prípade núdze. Ako naschvál, po niekoľko sto metroch jazdy auto odišlo nadobro. Hoci to manžel nepriznal, verím, že práve v ten moment ho zachvátila panika (tak ako sa to stáva mne, keď ručička benzínu dosiahne magickú hranicu). Neostalo nič iné, len zavolať odťahovku. Začali usilovne premýšľať čo ďalej, radili sa, rozmýšľali spoločne. Boli poblíž hasičskej stanice a tak skúsili šťastie tam, no márne. Nakoniec si spomenuli na nervy lezúcu reklamu o užitočnom čísle 1188 a nechali sa spojiť s prvou odťahovacou firmou v poradí. Neprešlo veľa času kým z nej dorazil skúsený maník. Behom chvíle naložil naše autíčko, pripravené na  jazdu ku gilotíne. Manžel nasadol ku kolegovi a nasledovali odťahováka sťa smútočný pochod škodovečke. Posledná cesta naším autom vyšla teda na „veľké prachy“ – plná nádrž a ešte snáď aj najdrahšia krnovská odťahovka.

Týmto sa moje trampoty ani zďaleka nekončili. Nastal čas najvyššej pohovotosti. Jedným z prostriedkov, ktoré by mi umožnili transport do a z práce, bolo kolo. Bola jeseň, začínali mrazíky, počasie bolo vrtkavé, k tomu pripočítam 30 km trasu, zväčša po frekventovanej ceste, proste nič vhodné pre moju útlu telesnú schránku, oslabenú kondičku a niekedy nepravidelnú pracovnú dobu. Ďalšou možnosťou bola kolegyňa, ktorá býva kúsok od nás, lenže práve maródila. Chtiac nechtiac, musela som sa spokojiť s autobusom. Nič proti busom nemám, no k nám, na koniec sveta, chodia len občas formou okružnej jazdy ďalšími priľahlými dedinami. Ráno to ešte celkom šlo, zhodou okolností manžel nemal žiadne služobné cesty a tak ma vždy cestou do Ostravy, vyhodil v Krnove. S cestou späť to už také ružové nebolo. Autobus chodi buď o 15:05, 17:29 alebo 18:50, 22:40. Pár krát som šla tým pred šiestou, no boli to muka byť dlhšie v práci. Odchod z práce v bežnom čase predstavoval riziko návštevy niekoľkých obchodov počas presunu na autobusovú stanicu. Žiaľ niektoré takéto vizity nemôžu skončiť bez nákupu (za pravdu mi dá asi každá žena) a tak som radšej vysedávala v práci, čím som dosiahla neskutočný, no nie veľmi trvácny poriadok na pracovnom stole. Raz som dokonca presvedčila kolegu, čerstvého absolventa autoškoly a majiteľa auta, aby sa zahral na taxikára. Keď ma vysadil pred barákom, vnútila som mu najvyššiu z minci a rýchlo za sebou zabuchla dvere, aby som ušla jeho protestom. Na druhý deň svoju odmenu zhodnotil vo firemnom kávomate, samozrejme prevažne v mojej prítomnosti. Našťastie po pár dňoch kolegyni skončila PéeNka a tak som sa s ňou vozila do i z práce. Pár krát som odišla o čosi skôr, čím som získala možnosť vyskúšať si spoj 15:05. Nebola to však žiadna výhra, šlo o „školský“ bus, plný detí, ktorých nastupovaním a vystupovaním sa cesta takmer nekonečne predlžovala. Vtedy som si uvedomila, ako si človek veľmi rýchlo zvykne na pohodlie. Prešlo pár týždňov a nám sa podarila výhodná kúpa ojazdeného, pre nás však nového, auta rodinného typu (na 3 deti, manžela a psa) Opel astra karavan. Opäť ma napadlo, ako rýchlo človek zpohodlnie.

No tags